Niekedy si myslíme, že veriť: to je pohodlný pokojný život plný lásky, pekných uhladených slov, jemné bratské spolunažívanie a zhromaždenia plné úsmevov. Je to síce pekná predstava, ale príliš idealistická a vysnívaná. Samozrejme, bolo by dobre, ak by sa takto v cirkvi žiť dalo. Mohol si to myslieť aj Títus na Kréte. Ale realita bola úplne iná, opačná. Musel si horko uvedomovať, že medzi kresťanov na Kréte vnikali falošní učitelia, ktorí rozvracali jeho zbory. Rozkladali jeho prácu a osočovali jeho osobu. Tak chceli zneistiť jeho veriacich a odlúčiť ich od neho, ako autority dôveryhodnosti evanjelia. Ukázalo sa, že sú to zvodcovia, ktorí síce predstierajú vieru, ale v skutočnosti namiesto evanjelia zvestujú svoje bájky, miešajú evanjelium so židovskými a pohanskými náboženskými výmyslami a túžia po mrzkom zisku. Majú poškvrnený rozum a svedomie a konajú ohavné veci. Títus nemôže nechať takýmto ľuďom svoje zbory napospas. Musí proti nim zakročiť. Musí ich verejne odhaliť, povedať na rovinu ich bludy a zabrániť im v tom, aby rozvracali rodiny. To síce prinesie konflikty, ale musí brániť evanjelium a vieru mu zverených. Je to ťažké, ale aj to patrí do našej služby.